Rozhovor: MUDr. Eduard Kuhn o zubnej prevencii, Kuvajte a izbovom triu

Stomatológ MUDr. Eduard Kuhn patrí medzi českú implantologickú špičku, hrá v skupine s Ivanom Hlasom a spoločne s MUDr. Františkom Urbanom prevádzkujú súkromnú stomatologickú prax ProDental. Rozhovor nielen o zuboch ale aj životných skúsenostiach.
Stomatológ MUDr. Eduard Kuhn patrí medzi českú implantologickú špičku, hrá v skupine s Ivanom Hlasom a spoločne s MUDr. Františkom Urbanom prevádzkujú súkromnú stomatologickú prax ProDental. Rozhovor nielen o zuboch ale aj životných skúsenostiach.

Na začiatku 90. rokov ste pôsobil na Hady Clinic v Kuvajte. Musela to byť pre vás ako lekára z bývalého komunistického Československa zaujímavá pracovná skúsenosť?

Bol to pre mňa obrovský skok ako po stránke profesionálnej, tak životnej. Po príchode do Kuvajtu som začal od prvého dňa pracovať jednak s prístrojovým vybavením, ktoré bolo na vtedajšej svetovej úrovni, ale aj s množstvom materiálov, s ktorými som sa musel zoznámiť a za pochodu s nimi aj pracovať. Pamätám si, ako mi priviezli na vtedajšiu dobu veľmi moderné OPG (pozn. redakcie: panoramatický röntgen). Začal som tento prístroj intenzívne využívať. Asi za mesiac som absolvoval pred komisiou kuvajtských zubných lekárov preskúšanie. Spomínam si tiež na juhokórejského laboranta, ktorý bol veľmi schopný a dokázal v prípade potreby zhotoviť zlatokeramický mostík do druhého dňa.

O MUDr. Eduardovi Kuhnovi

MUDr. Eduard Kuhn začínal svoju kariéru stomatológa v OÚNZ v Prahe 4, v rokoch 1989-1991 pôsobil na Hady Clinic v Kuvajte.

Po svojom návrate späť do Českej republiky zastával funkciu primára vo Fakultnej Thomayerovej nemocnici s poliklinikou a vedúceho lekára na Stomatologickej klinike 3. LF UK vo Fakultnej nemocnici Kráľovské Vinohrady v Prahe.

V rokoch 1994-1996 pracoval spolu s MUDr. Pekárkom, MUDr. Chrzom a doc. MUDr. Gojišovou v súkromnej praxi Asistent vo Washingtonovej ulici.

Od roku 1996 pracuje vo svojej praxi ProDental, ktorá sa zameriava na záchovnú stomatológiu, zubné náhrady, implantáty, chirurgiu a profesionálnu hygienu.

Okrem zahraničných pracovných skúseností absolvoval odborné stáže v Nemecku, Švédsku, Švajčiarsku a USA.

V Kuvajte ste tiež zažili vojnu v Perzskom zálive. Nebolo nebezpečné ďalej v Kuvajte zotrvávať?

Moja najväčšia životná skúsenosť nastala práve po vpáde irackých okupantov do Kuvajtu. Ráno ma zobudil rachot irackých stíhačiek a cestou do práce som stretával kolegov z kliniky, ktorí vydesene pobehovali sem a tam. Priznám sa, že to nebol príjemný pocit. Určitý čas som pracoval v normálnom režime s tým, že sme boli odrezaní od sveta a nemali žiadnu informáciu, ako sa situácia vyvíja. Môj kolega, ktorý pracoval ako maxilofaciálny chirurg na štátnej klinike, obchádzal detašované pracoviská, kde riešil rôzne ťažké strelné poranenia. Našťastie fungoval miestny telefón, tak som ho vždy kontroloval, či sa v poriadku vrátil domov. V prípade problému som mal kontaktovať naše oficiálne zastupiteľstvá v Kuvajte. Moji poslední pacienti boli dvaja po zuby ozbrojení vojaci zo špeciálnych síl a hľadali zubára. Vydesený riaditeľ za mnou pribehol a chcel ma ukryť v tmavej komore, čo bohužiaľ už nestačil. Našťastie som zachoval pokoj a po skúsenosti z augusta 1968 som ich vrelo privítal. Asi mi tiež pomohla výzbroj týchto mládencov, pretože mali rýdzo československú výzbroj. Zažil som profesijne dosť neobvyklú situáciu. Jeden vojak popíjal kávičku s ledabolo položeným samopalom smerujúcim na mňa a druhý sedel na mojom stomatologickom kresle s pištoľou medzi nohami a ja som sa nad ním skláňal a pomaly extrahoval zápalom postihnutú stoličku. Po tejto skúsenosti som sa rozhodol pre návrat domov.

Koncom 90. rokov ste boli ako jediný z východnej Európy vybraný pre projekt vývoja nového kresla A-DEC. Čoho sa tento projekt týkal? (Pozn. A-DEC špičkové zubárske kreslá)

Firma A-DEC sa pred niekoľkými rokmi rozhodla, že vývoj kresla by sa mal uberať s ohľadom na potreby zubárov. V každom svetadiely pozvali desať zubných lekárov z rôznych krajín vrátane jednej hygieničky. Koncom 90. rokov som bol na stáži v Los Angeles v Kalifornii na Loma Linda University. Letel som cez Chicago a Portland do Los Angeles. V Portlande je hlavná továreň na výrobu kresiel firmy A-DEC. Zišiel som sa s niekoľkými predstavenými tohto kolosu a bez toho, aby som tušil, čo sa prihodí, bol som asi za dva roky pozvaný na dvojdňový brainstorming do Paríža, týkajúci sa projektu vývoja nového kresla. Každý sme mali prideleného jedného špecialistu. Pred nami boli tri tabule s množstvom lístočkov, ktoré predstavovali rôzne technické parametre. Na prvú tabuľu sme pomocou lístočkov vytvárali aktuálnu potrebu toho, čo nám na našich existujúcich kreslách vadí. Druhá tabuľa predstavovala strednodobý výhľad a tretia budúcnosť. Boli prítomní aj technickí špecialisti, ktorí boli schopní posúdiť, čo je a nie je možné. Výsledkom nášho brainstormingu je moderná zubná súprava A-DEC 500, ktorú teraz používam a som s ňou veľmi spokojný.

Vo svojej praxi máte dve hygieničky, veľký dôraz teda kladiete na zubnú prevenciu. Ako vyzerala prevencia skôr, keď ste začínali a teraz?

O prevencii v zmysle modernej individuálnej prevencie sa nedalo skôr hovoriť, ale polročné preventívne prehliadky boli pre deti povinné. Za pol roka po nástupe v OÚNZ na detskú zubnú stomatológiu som dostal pridelený pomerne moderný autobus s vybavením do terénu (kreslo, teplovzdušný sterilizátor, vodiča a sestričku) a vyrazili sme do okrajových oblastí Prahy 4, kde som ošetroval žiakov základných škôl. Prehliadky prebiehali tým spôsobom, že žiaci stáli v rade na amalgámovú výplň za zvukov Miles Davisa, ktorého som si púšťal z obstarožnej B4, sestra pritom miešala guľu amalgámu, občas priživenú ortuťou. Dnes existuje preventívne pojazdná ambulancia občianskeho združenia Nechcem kazy a obchádza republiku s nadšenými študentmi, ktorí začali riešiť prevenciu. Mám z toho veľmi dobrý pocit, že budúce generácie zubárov povedú svojich pacientov správnym smerom.

Ako sa situácia v prevencii vyvinula po páde komunizmu v roku 1989?

V 90. rokoch sme spolu s pánom doktorom Korábkom začali bojovať za založenie školy pre dentálnych hygienikov. Bolo to náročné, ale nakoniec sa to podarilo. Strávili sme veľa hodín na Stomatologickej komore spoločne s parodontológmi a odborníkmi z iných odborov a vytvárali študijný program pre hygieničky. Naša pôvodná predstava bola, že táto škola bude dvojročná, ale ministerstvo zdravotníctva nám povolilo iba trojročné štúdium. Jedna z mojich hygieničiek patrí medzi prvé absolventky tejto školy. Dnešná moderná individuálna prevencia má obrovský význam aj z hľadiska celospoločenského. Každodenný dôraz na individuálnu prevenciu v privátnych ordináciách prináša odľahčenie ako systému zdravotného poistenia, tak šetrí aj peňaženky našich pacientov (dnes je dokázaná dlhodobými klinickými štúdiami súvislosť medzi zlou ústnou hygienou a množstvom systémových ochorení: diabetes mellitus, infarkt myokardu, zápalové ochorenia obličiek).

S vašim kolegom čeľustným chirurgom MUDr. Františkom Urbanom, CSc., sa už pätnástym rokom zaoberáte zubnou implantológiou. Máte 98% úspešnosť zavedených implantátov, to je veľmi dobrý výsledok. Čím si vysvetľujete takto veľkú úspešnosť a s akými implantátmi pracujete?

Ja si to vysvetľujem kvalitou a konzervatívnosťou môjho čeľustného chirurga, zbytočne sa nehrnie do heroických výkonov. Tiež sme stavili na drahší, ale spoľahlivý systém Straumann. Ako rezervný systém sme si zaobstarali tiež veľmi kvalitný systém Astra tech.

Spolu s Ivanom Hlasom a Jiřím "Šlupkou" Svěrákom hráte v izbovom triu. Je veľmi neobvyklé, že vy ako zubár tiež zvládate aktívne hrať na hudobný nástroj. Ako ste sa k spolupráci s týmito výbornými muzikantmi dostali?

Ja som muzicíroval už od malička. So "Šlupkou" sme spolužiaci z gymnázia a on bol prvý, kto ma zasväcoval do tajomstiev bluesovej dvanástky. S Ivanom sme hrávali v krčme Na pískách na Hanspaulke a v Žltom psovi, ktorého sme spoločne zakladali. Počas 80. rokov som sa vrhol na jazzrock a v Kuvajte som hral s americkým big bandom. Potom som desať rokov nehral a keď ku mne raz prišiel Ivan na zubné ošetrenie, slovo dalo slovo, založili sme ešte spolu so "Šlupkou" Izbové trio a hráme dnes už pravidelne pre radosť a pár známym väčšinou v pražskej Salmovskej literárnej kaviarni.


Autor: Barbora Kalošová

Poslať známemu
  
  

Pridať nový komentár

Email